Tieň jin-jangu

Popredný umelec má zvyčajne potrebu vyjadriť sa pomocou básni z dvoch pohnútok: 1) aby pretavil do hutnej esencie slov zrnká svojej ľudskej skúsenosti a múdrosti, o ktoré sa túži podeliť s inými ľuďmi, a čitatelia po takých básňach siahajú najmä preto, aby z nich nabrali silu a odvahu pre svoj vlastný život; 2) alebo ako dokument o sebe a svojej ľudskej trýzni. Nuž, keď som dočítala poslednú stranu tejto zbierky básní, pochopila som, že je básnickým svedectvom toho druhého druhu. Celú jin-jangovú cestu svojho nového európskeho života v nej Paolo Zhang zdokumentoval modernými básnickými obrazmi, ale aj tým, ako v obrazoch odkrýva svoje rany: "Zrúcané domy možno znova postaviť / ale čo s ruinami v ľudskej duši?" pýta sa nás dnes už zrelý muž s dušou vystrašeného dieťaťa. A sám si na to odovzdane odpovedá: "Horúčka mi patrí, pretože sa bojím zamrznutia." Zároveň dovoľuje duši, aby mu vydala zo svojich hlbín spomienky na jeho dávnych predkov, aby nakoniec unikol zúfalstvu tým, že zmierlivo pripustí: "azda je svet naozaj tieňom jin-jangu". A vyznáva sa, akoby odprosoval svoju životnú lásku, pre ktorú kedysi opustil rodnú krajinu:

"Viem, nedokážem splniť svoju prísahu nemám krídla nemôžem vzlietnuť a vziať ťa so sebou som iba vlk, ktorý prišiel zďaleka nenásytný, a preto dychtivo hľadajúci dychtivo hľadajúci, a preto nenásytný Stratil som rodný dom chcem sa s tebou túlať vyľudnenými ulicami."

Marina Čarnogurská (z doslovu ku knihe)

Sdílet