Dítě světla (poškozená)

Kniha byla zajímavá, četla se lehce, děj měl spád. Ale není to úplně můj šálek kávy.

Táto kniha vo mne zanechala hlbokú stopu. Počas čítania som mala neustále pocit, že nejde o vzdialenú sci-fi budúcnosť, ale o niečo až desivo blízke našej realite. Presne ten typ príbehu, pri ktorom vám behá mráz po chrbte, pretože viete, že „čo ak…?“ vôbec nie je nereálna otázka. Tento príbeh je pomalý, atmosférický, smutný a bolestne ľudský. Nehrá sa na veľké akčné scény, ale sústreďuje sa na to, čo zostane, keď sa svet začne rozpadávať – vzťahy, spomienky, odhodlanie prežiť a nestratiť samých seba. Práve v tejto nenápadnosti je jeho obrovská sila. Postavy mi boli sympatické. Phyllis si ma získala svojou múdrosťou, pokojom a tým, čo všetko dokázala Wandu naučiť – nielen ako prežiť v meniacom sa svete, ale aj ako zostať človekom. Wanda bola pre mňa výnimočná postava. Obdivovala som ju za to, že ostala v Rudderi aj napriek tomu, že život tam bol čoraz ťažší a osamelejší. Jej vytrvalosť, vnútorná sila a tichá odvaha boli fascinujúce. Jedným z najsilnejších momentov celej knihy bol pre mňa rozhovor, prečo Frida pomenovala svoju dcéru po hurikáne Wanda. Myšlienka, že jej chcela dať silné meno, aby vedela, odkiaľ pochádza – zo živlov, z divočiny – ma hlboko zasiahla. To, že búrky môžu byť drsné, nie vždy obľúbené, ale zároveň nevyhnutné a prirodzené, dokonale vystihuje nielen Wandu, ale celý tento príbeh. Je to krásne, symbolické a veľmi silné posolstvo. Dítě světla je kniha, ktorá vás nezahlcuje dejom, ale pomaly sa vám dostane pod kožu. Je smutná, melancholická a zároveň nesmierne dôležitá. Čítanie, na ktoré sa nezabúda a ktoré vo vás ostane ešte dlho po dočítaní poslednej stránky. Ak máte radi knihy, ktoré vás nielen bavia, ale aj nútia rozmýšľať o svete okolo nás, túto knihu rozhodne odporúčam.