Recenze na knihu
Bury Our Bones in the Midnight Soil Victoria E. Schwabová

Čítať „Uložte naše kosti do polnočnej pôdy“ od V. E. Schwab bolo ako vychutnávať si kúsok tej najlepšej čokolády na jazyku. Pomaly sa rozpúšťala, vychutnávala som si každý moment a nevedela som sa jej nabažiť. Nie je to kniha s rýchlym dejom, je potrebné sa ponoriť do nežného a poetického jazyka autorky a vychutnať si jej skryté krásy a nuansy. Do čítania som sa pustila v podstate bez očakávaní. A ani som len netušila, ako veľmi mi v živote chýbala kniha, ktorá spája príbeh o ženách kráčajúcich za svojou slobodou, upíroch a boji proti predsudkom a očakávaniam spoločnosti. Sabine. Charlotte. Alice. Tri ženy, tri storočia, tri životy spojené tenkou nitkou osudu, ktorá sa prepletá celým príbehom a dáva mu význam. Každá z nich je úplne iná, a pritom sú všetky lapené v okovách ukutých z predsudkov a spoločenských očakávaní. A každá z nich sa v istom momente ocitne pred tou istou voľbou. Príbeh Sabine je o hlade. Nenásytnom, neutíchajúcom a nezastaviteľnom. Sabine si je vedomá, že si zaslúži viac. Viac, než jej môže jeden život ponúknuť. Jej túžba ju ženie stále vpred, bez ohľadu na to, čo po nej zostane, bez výčitiek nad cenou, ktorú za to musí zaplatiť. Vždy dostane to, čo chce. Vďaka Sabine som mala pocit, že som prežila tisícky životov. Autorka nás necháva ponoriť sa do jej mysle, akoby v nej nechala plynúť všetky vlastné pocity — hnev, žiaľ, túžbu, odhodlanie, ľútosť… Sabine je divoká, plná protikladov. Miesi sa v nej túžba po slobode a zároveň hnev na túžbu po slobode ostatných. Po celý čas počúvala, aká je jej úloha, ako sa má správať, ako má žiť, bez možnosti vybrať si a rozhodnúť sama o svojom osude. A potom… potom sa miska váh preváži. Z koristi sa stane predátor. Kto ju zastaví? Kedy má človek vlastne dosť? A prečo prestať, keď nemusí niesť zodpovednosť za svoje skutky? Príbeh Charlotte je o láske. O túžbe nasledovať volanie svojho srdca, povedať áno a nechať si poblázniť hlavu. O tom, ako nás city dokážu zaslepiť, nútia nás zbierať črepy a lepiť praskliny stále dookola. Koľkokrát je možné odvrátiť zrak? Je utrpenie adekvátna cena za pocit byť milovaný? A ako veľa sme ochotní riskovať iných, len aby nás nepohltila samota? Príbeh Alice je o hneve. O hneve na činy iných, ktorých sa dopúšťajú a ktoré priamo či nepriamo formujú náš život. O rozhodnutiach, na ktoré nemáme dosah, no aj tak nás zásadne ovplyvňujú. O neférovosti situácií, v ktorých sa ocitáme bez vlastného pričinenia a ktoré nás nútia robiť rozhodnutia, ktoré nechceme. A o ľútosti nad životom, ktorý mohol byť — ale už niet cesty späť. A najdôležitejšia otázka, ktorá sa ozýva zo všetkých troch príbehov… Čo všetko sme ochotní obetovať pre slobodu? Moja prvá kniha od V. E. Schwab a spôsob, akým sa hrá so slovami na papieri, ma úplne pohltil. Ženy ako stvorenia plné nerestí, túžob, krutých činov a manipulácie, no vyrozprávané ako pohladenie na duši. Je to rovnakou mierou hororový príbeh, ako je to ľúbostný príbeh. Koniec mi priniesol rovnaké pocity ako celá kniha. Minulosť musí zostať minulosťou, výčitky nemajú žiaden význam. A vždy je možné začať písať nový príbeh. Stačí mať odvahu. 5/5*

Na tuto knihu jsem se opravdu těšila, ale musím říct, že jsem zklamaná. Začátek knihy byl super, ale ten zbytek… Za mě by tento příběh bylo možné zkrátit tak na polovinu stránek. Vlastně se tam nic nedělo, až teda nekonec, kde se vše rozuzlilo. Četla jsem ovšem na tuto knihu samé dobré retenze, proto se nenechte odradit, třeba v ní najdete kouzlo, které já nenašla.

Tohle je moje druhá kniha od autorky - Neviditelný život Addie LaRue je jedna z mých nejoblíbenějších knih vůbec. Takže jsem si moc chtěla přečíst něco dalšího od Victorie a měla jsem šťastnou ruku při výběru. Mě tenhle styl vážně sedí. Stejně jako u Addie tohle je kniha, na kterou myslíte ještě dlouho po dočtení. Při čtení se zamýšlíte, nad životem, nad smrtí, nad spravedlností, taky nad láskou.. A já osobně jsem si při mnoha pasážích téhle knihy říkala, jak jsem vděčná. Za dobu v jaké žiju, za lidi kolem sebe a za všechnu tu svobodu. V knize se prolínají tři příběhy, tři ženy, tři různá staletí. A ač to za začátku tak trochu nedává smysl, postupně do sebe všechno krásně zapadne. Všechny tři příběhy mě bavily, každá z žen měla něco do sebe. I když byly momenty kdy jsem každou z nich chtěla vzít pálkou po hlavě (nebo spíš kůlem do srdce?). Je to hodně melancholické, temné, k zamyšlení. Žádný povrchní příběh. Je zde hodně bolesti, smrti, hladu. A já jsem vážně nadšená. Rozhodně budu chtít číst nějakou další autorčinu knihu! A třešnička na dortu - moc krásná obálka i ořízka.