Pád Hyperionu

V knihe sledujeme dianie v najvyšších kruhoch, ktoré sa snažia poradiť si s inváziou Vyvržencov, a potom osudy pútnikov. Simmons to v prvej časti nastavil veľmi dobre. Hlavná postava bola výborná a nemali sme tu žiadnu „romantiku“, ale zato pútavé intrigovanie, preto ma to bavilo. Zásadným problémom je priveľa vaty a prehnaná lyrickosť. Keď sa dej môže akčne posunúť, autor vkladá prázdne pasáže, napr. cestovanie premiérky po svetoch Hegemónie. Bolo to nezáživné. Alebo Lamiina kapitola o hľadaní zásob; Kassad pozorujúci boje vo vesmíre – znova dlhé a s nulovou pridanou hodnotou. Veľa, veľa, veľa vaty. Čím bližšie k finále, tým viac lyriky. Stále dlhšie básne, citáty, fantastické obrazy metasféry/datasféry. V zásade proti tomu nič nemám, poézia vie krásne text oživiť. Ale tu mi to časom začalo vadiť. Kým som sa dopracovala ku koncu, celého glorifikovaného Keatsa som nemohla ani cítiť. Zase som sa nedokázala naladiť na správanie postáv. Niektoré scény boli vyslovene divné, hlavne Kassadova linka. Netuším, čo chcel autor povedať scénou, kedy sa znova stretáva s Monetou. Podobne absurdná bola Lamia, keď ožije otec Duré, donedávna klinicky mŕtvy - a ona myslí na to, že je sexy? No určite! Budem sa opakovať, ale Simmons nevie písať ženské postavy. Niekedy krívala logika v drobných detailoch. Muzikálový záver išiel mimo mňa, občas zaškrípal starší preklad (napr. by skúsený prekladateľ mal vedieť, že v danej scéne sa „bachelor“ prekladá ako starý mládenec, nie bakalář; „miluji tě“ sa v rodine nehovorí a pod.). Tak ako v Hyperione, aj v dvojke sú výkyvy v kvalite, dokonca väčšie. Buď sú scény skvelé, alebo z kategórie „šmárja, to čo je?“. Nič medzi tým. Je to dosť škoda. Ak by Simmons trochu ubral na snahe o veľkoleposť a vyhodil tie tony vaty, mohlo to byť výborné. Takto priemer. Simmonsove knihy mi očividne nesadnú.